Štrnásťročný Libor Duchoslav (na fotke s otcom) v maskáčoch stráži pred vchodom bicykle náhodným návštevníkom. Chodieva sem s otcom, vysokoškolským pedagógom, pravidelne. A robí to rád. Páči sa mu nadšenie dospelých, ktorí sa rozhodli zviditeľniť mĺkveho a zabudnutého svedka našej histórie.
Neďaleko hrádze sme ešte pred tromi rokmi obchádzali zdevastovaný bunker, z ktorého smrdela močovina, ba možno aj čosi horšie. Čo si človek sám neurobí, nemá. Šťastím pre túto historickú pamiatku bolo, že sa našli nadšenci – rodáci z Petržalky, ktorí založili občianské združenie Múzeum petržalského opevnenia a svojpomocne ho zveľaďujú.
Naozaj dobrá vizitka
Je nedeľa a bunker je otvorený pre návštevníkov od 10. do 15. hodiny. Neuveriteľný zjav mladého muža, ktorý pripomína Jamesa Deana z čias jeho najväčšej filmovej slávy, pozýva na prehliadku cyklistov. Náhodou je to dnes skupinka z Austrálie, ktorej mladý muž menom Róbert Hajastek v bravúrnej angličtine sype z rukávu podrobný historický výklad. Vstupné je dobrovoľné, výklad trvá štvrť hodinku a všetci hostia sú spokojní. Nielen títo Austrálčania, ale aj rumunskí turisti, cyklisti z Rakúska i Nemecka. Nikto od nich peniaze nepýta, sami však radi dajú.
„Prišli sme sem z Brna. Doma nemáme nič podobné, veľmi sa nám to tu páči,“ hovorí mladá rodinka so synom Nikitom a vďačne zapózuje do objektívu.
Osem statočných
„Rekonštruovať bunker sme začali v júni roku 2011,“ spomína Róbert Hajastek. „Pôvodne sme boli všetko kamaráti z detstva. Väčšina z Petržalky. Do bunkrov sme sa chodievali hrávať ešte ako decká. Pamätám si ešte na časy, keď boli plne vybavené, chýbala v nich iba munícia a zbrane. Hrávali sme sa tu na vojakov a vždy sme mali tendenciu renovovať ich. Nikdy sme však nemali potrebné zdroje. Preto sme sa pred tromi rokmi rozhodli urobiť z našej záľuby niečo prospešné. Múzeum, v ktorom môžeme svetu ukázať históriu, ktorej sme boli súčasťou.“
Mladí ľudia, ktorých amatérsky fascinovala história, sa vďaka svojej záľube dozvedajú mnoho. Aj to, aká bola u nás minulosť prekrucovaná, na akej vysokej úrovni bola prvá Československá republika a ako sa všetko stihlo zabudnúť za 40 rokov komunizmu. Jadro občianskeho združenia tvorí osem priateľov. Pritiahli sem ďalších milovníkov histórie, ktorí boli a sú ochotní priložiť ruku k dielu. Sú tu podnikatelia, remeselníci, pedagógovia, ekonóm, či manažéri. Lebo náš štát nedá nič, alebo len veľmi málo, a tak si občas s troškou hrdosti a sebavedomia musí človek vedieť pomôcť sám. Po roku dvetisíc tu bolo všetko rozkradnuté, väčšina vybavenia bola odcudzená, skončila, žiaľ, v Českej republike, a tak si pri zariaďovaní nadšenci pomáhali, ako najlepšie vedeli. Našli sa dobrovoľníci, ktorí priniesli propriety zo starých povalí alebo aj z dedkovej pozostalosti.
Z vlastných zdrojov
Projekt zhltol už viac ako 20-tisíc eur a väčšina peňazí pochádza z vlastných zdrojov, teda investovali doňho samotní nadšenci. Ministerstvo obrany nám dalo dotáciu, 4% z pôvodne požadovanej sumy, a možno iba dúfať, že sa spamätajú aj iné subjekty. Kedy pomôže mesto a kedy ministerstvo kultúry? Argumenty pre dôležitosť tohto projektu jeho realizátorom nechýbajú: Z československého opevnenia bol len bratislavský úsek stopercentne dobudovaný. Iba bratislavský úsek bol vybavený takýmito ťažkými objektmi, akým je spomínaný bunker. A iba on jediný bol dostavaný do finálnej podoby. Ostatné objekty v Českej republike neboli dokončené. Bratislava bola ako prvá vybavená opevnením do finálneho konca. V Petržalke sa nachádzajú aj iné opevnenia. Je ich viac ako dvadsať, dva bunkre v Petržalke tiež zrekonštruovali dobrovoľníci, ostatné ešte čakajú na svoje znovuobjavenie.
Sokoli nad Dunajom
Petržalka – v tom čase nazývaná Engerau – bola (keďže patrila za vojny ríši) Hitlerovou nárazníkovou zónou a ako taká veľmi dôležitou súčasťou ríše. Ešte skôr, po I. svetovej vojne, pôvodne nepatrila Petržalka Československu, ale v roku 1919 ju vojensky obsadili za účasti mladých Sokolov, ktorí popod most prerúčkovali ponad maďarské zápalné šnúry. Počas bezmesačnej noci maďarskú hliadku odzbrojili a Petržalku priradili k Bratislave a k Slovensku.
„Je to dôležité vedieť,“ hovorí Róbert Hajastek. Keby sa to nestalo,Maďari by boli mohli Bratislavu ostreľovať aj z ľahkých zbraní ponad Dunaj.
Bez použitia
S amatérskym sprievodcom sa však hostia vracajú späť do roku 1933, keď nad Európou začala visieť hrozba nacizmu. Vláda rozhodla, že Československo musí stavať na svoju obranu zo strategického hľadiska takéto objekty. Za tri roky dokázali postaviť vyše 220 bunkrov a vyše 10-tisíc menších ľahkých „ropíkov“ okolo celého Československa. Hrúbka objektov sa rôznila, je od jedného do dvoch metrov. V tridsiatych rokoch neexistovala zbraň, ktorá by dokázala účinne takýto objekt zničiť, preto aj Nemci, keď plánovali útok na Československo, rátali s vyše 90-percentnými stratami. Aj keď petržalské opevnenie odborníci považujú za jedno z najbezpečnejších bariér svojej doby, nikdy to v praxi nebolo overené. Bunkre nikdy neboli použité na svoj pôvodný účel. Iba na sklonku vojny bunkre BS2 a BS3 dva týždne slúžili nemeckej armáde.
Záplavy každých desať rokov
V Múzeu petržalského opevnenia možno vidieť dobové fotografie, mapky aj pôvodné uniformy a rôzne zbrane. Návštevníci obdivujú protitankový kanón, ako jednu z najdokonalejších zbraní vo svojej kategórii, aj periskop, ťažký aj ľahký guľomet. Bravúrny výklad mladého sprievodcu počúvajú Austrálčania s otvorenými ústami. Okrem historických, bojových a technických informácií im sprievodca rozpráva aj o škodách, ktoré na objekte spôsobila vlaňajšia povodeň. Záplavy tu však bývajú približne každých desať rokov, takže sa teraz môže dlhodobo vysúšať. Perspektívne chce združenie bunkre prepojiť náučnými chodníkmi. Bunkre postavila stavebná firma Ing. Rudolfa Friča z Bratislavy a receptúru na jedinečný tuhý cement vymyslel profesor Běchyně, ktorý za vojny emigroval do Švajčiarska a tajomstvo svojho vynálezu si zrejme vzal do hrobu.