Niekoľko desiatok rokov sa venuje koučingu psov, ktoré sa pre majiteľov stávajú nezvládnuteľnými. Určuje pravidlá, nastavuje hierarchiu a rieši extrémne situácie. Skúsenosti má aj s tréningom divokých zvierat. Dogkouč Juraj Ferko prichádza na obrazovky Jednotky RTVS v jarnej programovej štruktúre s novou docureality Najvernejší, a po boku moderátora Juraja Baču bude pomáhať problémovým psom žiť lepší život so svojimi majiteľmi.
Aké posolstvo by chcel prostredníctvom relácie odovzdať slovenskému divákovi, poradil, podľa čoho by si ľudia mali vyberať psa a vyrátal najnižšie náklady, s ktorými treba počítať skôr, ako si zaobstaráme domáceho miláčika.
Aký najčastejší problém podľa vás „zdieľa“ väčšina majiteľov psov?
Základný a najväčší problém je nedôsledná komunikácia. Z nej vyplývajú separačná úzkosť, agresivita, strachová reakcia, počúravanie sa (pomočovanie), skákanie na ľudí, ťahanie na vôdzke, lov zveri, žranie všetkého naokolo na prechádzke a podobne. Všetko je problém nedôslednej komunikácie so štvornohým priateľom.
Pes má v hlave zakódovanú hierarchickú štruktúru. Človek je buď nad, alebo pod, prípadne sa bijete o pozíciu, ale rovnosť v tomto vzťahu neexistuje. Keď sedíte pred televíziou, pes vám prinesie loptičku, a vy mu ju radostne hodíte, poslúchate jeho povel. Nabudúce nemôžete chcieť, aby on počúval vás. Vo väčšine domácností tieto veci fungujú aj bez nastavenia hierarchie. Ja sa najčastejšie stretávam s ľuďmi, pre ktorých sa pes stáva neprijateľným a hierarchiu medzi nimi treba prebudovať.
Správny pes do života
Podľa čoho by si ľudia mali vyberať psy?
Určite by si nemali vyberať podľa vzhľadu. Výber psa pre rodinu pre mňa samého predstavuje hodinovú analýzu rodiny a prechádzanie atlasu psov, v ktorom je 500 plemien. Zvažovať musím napríklad, či si psa berie jednotlivec, alebo rodina, či sú v rodine deti, ak áno, koľko majú rokov, či sú to aktívni ľudia a chodia na dovolenky, ak áno ako, či letecky, alebo chodia karavanom. Zároveň je veľmi dôležité, kde bude pes umiestnený, či na dvore, v koterci, alebo v byte. Každá z otázok vyčlení niekoľko plemien. Na konci sa vyprofiluje asi 10, z ktorých si rodina potom môže vybrať podľa vzhľadu.
Najčastejšie odporúčam šteňatá, ale ak mám pár aktívnych päťdesiatnikov, ktorí už nemajú doma deti, tak im odporučím útulok. Malým deťom by som psa z útulku nikdy nedal. Považujem to za šialený hazard, úplnú lotériu. Môže sa to skončiť strašne a veľakrát som to už videl. Dvojročné dievčatko malo celú tvár zjazvenú pitbulom z útulku. Pitbulov mám rád a sú to super psy k deťom, ale takýto výber nemá logiku.
Existuje správny čas, kedy by dieťa malo dostať psa?
Mám tri deti a každému som po príchode domov z pôrodnice dal do postieľky psa, ktorého som predtým vykúpal a vysterilizoval. Jednou z možností je mať psa už vo chvíli, keď mám dieťa. Ak príde do rodiny pes, keď má dieťa obdobie vzdoru, mohlo by mu ublížiť a pes by sa dieťaťa mohol báť, ale aj toto obdobie má niečo do seba. Moja dcéra má dva a pol roka a s mojimi tromi psami aktívne komunikuje každý deň. Budujú si navzájom vzťah, ale deje sa to výlučne pod mojím dohľadom. Dokáže s nimi zaspať v klietke, leží na nich a ťahá ich za chvost. Všetky sú vychované tak, aby to bolo možné.
Ďalšia hranica, ktorá má logiku, je, keď má dieťa osem až deväť rokov. Také dieťa už vezmeme aj na cvičisko, a zatiaľ čo rodič sedí na lavičke, dieťa dokáže pochopiť základné veci a trénovať šteňa. Dospelý pes ho síce nebude rešpektovať, ale ono s ním dokáže relatívne korektne komunikovať. Ďalšia je fáza puberty, keď sa z pohľadu psa meníme na dospelého jedinca.
Kedy by si človek určite nemal zadovážiť psa?
Musí spĺňať dve základné podmienky. Určite by nemal mať alergiu a mal by mať poriadok vo vlastnom živote. Keď ma trojčlenná rodina zavolala do garsónky, že sa im tam začali biť tri argentínske dogy, zastavil sa mi rozum. Povedal som, že všetky tri psy majú ísť okamžite preč, pretože tí ľudia nemali dostatok osobného priestoru ani sami pre seba. Zopár mestských častí sa trápi s tým, že majú byty, kde s nejakým asociálnym človekom žije 40 psov. Je znalý zákona do takej miery, že mu ich nemôžu zobrať. A potom by to nemal byť človek, ktorý psovi dokáže ubližovať. Mal by vedieť zabezpečiť, že zviera netrpí a negatívne neovplyvňuje okolie. Ak to nedokáže zabezpečiť, nemal by mať psa.
Je pes drahým domácim miláčikom?
Vo svete je biznis s domácimi miláčikmi rozdelený na tri časti: veterina, obchod a služby. Veterina, a rovnako aj obchod, tvoria po 40 percent. Služby zaberajú posledných 20 percent. V rovnakom pomere sú náklady na psa. Človek by s tým mal rátať skôr, ako si ho zaobstará.
Najmenší možný výdavok na 10-kilogramového psa v byte je tristo eur ročne, čo je približne 25 eur mesačne. V priemere však ten istý pes, pri priemernej a nie za každú cenu najlacnejšej starostlivosti, stojí 1 500 eur ročne. Ak nemám ani na pokrytie najmenšieho možného mesačného výdavku, nemôžem mať psa, pretože mu nedokážem naplniť základné potreby.
Prepojenie človeka so psom
Dokážete charakterizovať človeka podľa jeho psa?
Dokážem to, ak s ním pes žije dostatočne dlho v jednej domácnosti. Keď vidím čistokrvného psa priemerného populárneho plemena s veľmi netypickým správaním, viem, že ho to nevedomky naučil majiteľ. Človek často bojuje s emóciami. Cez psa dokážem vnímať hlboké psychické problémy jeho majiteľa.
Ja ľuďom leziem pod kožu. Prídem k nim domov, keď sú nepripravení, nemajú upratané, navarené, niektorí členovia rodiny sú v župane. Vďaka tomu vidím veľmi hlboko.
Raz som sa majiteľky opýtal, aká vážna trauma sa jej stala v posledných piatich rokoch. Odpovedala, že pred tromi rokmi jej zomrel manžel. Stalo sa to ešte skôr, ako do jej života prišiel pes, ale ona tú traumu preniesla naňho.
Ako by ste opísali najčastejšie chyby, ktorých sa ľudia pri psoch dopúšťajú?
Dosť podstatná chyba sa často udeje už pri výbere psa. Mali by sme si vedieť zaobstarať plemeno psa, ktoré nám vyhovuje, ale často si vyberáme plemená, ktoré sú pre nás úplne nelogické. Pasívni ľudia si do malých bytov zvyknú brať pohybovo veľmi aktívne zvieratá. Ale ani taká čivava na 20-hektárovom ranči nie je dobrý nápad. Nelogické je mať peruánskeho naháča na horách aj huskyho na pobreží Jadranu.
Ďalším problémom je chýbajúca trpezlivosť pri výchove. Niekedy mám pocit, že ľudia si neuvedomujú, že ide o živú bytosť, nie o plyšovú hračku.
V čom je Juraj Ferko iný
Vyštudovali ste strategické korporátne riadenie. Prečo ste sa napokon rozhodli stať sa dogkoučom?
Kým som počas praxe spoznával korporáciu z najspodnejších pozícií a predával som telefónne karty za priehradkou, uvedomil som si, že už nikdy nechcem byť zamestnancom. Dokončil som vysokú školu a nakreslil vlastnú mentálnu mapu, ktorú som sa tam naučil. S jej pomocou som sa snažil zistiť, čo také by Jurko Ferko mohol robiť. Vyšlo mi trénovanie psov alebo lektorovanie snowboardingu. Hory a sneh sa však nezlučovali s Bratislavou ani so Slovenskom, musel by som sa odsťahovať, a ja mám našu krajinu veľmi rád. Preto som sa rozhodol investovať všetku svoju energiu do budovania školy pre psov.
Ako ste si doplnili vzdelanie v tejto oblasti?
Aj moji rodičia vtedy sami povedali, aby som si našiel poriadne vzdelávanie a naučil sa cvičiť psov lepšie, ako sa to robí kdekoľvek na Slovensku. Našiel som si školu 200 kilometrov od Viedne. Keďže som ovládal jazyk, išiel som sa tam naučiť dovtedy neznáme techniky pozitívneho podmieňovania. Išlo o modifikáciu psychiky zvieraťa tak, aby robilo, čo chcem, bez toho, aby som mu ubližoval.
Na cvičisku, kde som začínal, sa používali sťahovacie reťaze, psy sa vyvesovali, vešali do odpadnutia, používali sa obušky aj biče. Nepáčilo sa mi to, ale bral som to ako predpísanú formu tréningu – odmena za dobré a bitka za zlé. V rakúskej škole som sa naučil niečo úplne nové, priniesol som to na Slovensko a mohol pracovať s tým, že mám zvláštnu certifikáciu zo zahraničia a poznám funkčné metódy, ktoré tu nikto nepozná. V dôsledku toho som začal rásť.
Aké náročné bolo začať pôsobiť v tejto oblasti na vlastnú päsť?
Musel som si uvedomiť, že ak sa chcem touto prácou živiť, nemôžem byť len tréner psov, ale musím byť podnikateľ. Začal som hľadať možnosti, ako ešte nie úplne rozbehnutú firmu rozširovať, hľadať prevádzky a nových ľudí. Cvičiská som otvoril v Bratislave, Pezinku a v Nitre.
Keď som to celé rozbiehal, zasiahla ma ostrá spätná väzba od iných trénerov. Verejne o mne rozširovali klamstvá. Napríklad, že psov trénujem tak, ako sa to robilo v 60. rokoch. Písali to ľudia, ktorí sa na mňa nikdy neboli ani len pozrieť a nemali to ako vedieť. Motivovalo ma to snažiť sa ešte viac, chodiť na ďalšie semináre a obklopil som sa ľuďmi, ktorí ma formovali. Zo všetkého, čo som videl a počul, som vyskladal vlastnú metodiku, vďaka ktorej som so psami pracoval.
Všetko, čo som postupne vyvinul, sa snažím odovzdať svojmu tímu. Vďaka mojim trénerom a trénerkám sa nemusím venovať výcviku základnej poslušnosti, ale chodím tam, kde už všetci zlyhali. Hľadám riešenia, kde ich nenašli veterinári, psí psychológovia ani niekoľko desiatok trénerov. Ale, samozrejme, je jeden z mála prípadov, kde neuspejem ani ja.
Nová slovenská docureality
Aký odkaz by ste prostredníctvom docureality Najvernejší chceli odovzdať spoločnosti a divákom?
Tajne dúfam, že táto relácia zlepší život mnohým psom a mnohých ľudí inšpiruje k tomu, aby zašli do útulku. Pravdou je, že riešenia tam našívam na každú rodinu samostatne, no uvedomujem si zodpovednosť, ktorá vyplýva z toho, čo vysielam do sveta. Viem, že ľudia budú moje metódy používať na svojich psov, preto niektoré zámerne neukážem. Radšej to vymyslím inak, aby ľudia svojim psom nevedome neubližovali.
Ak by som ukázal elektrický obojok, vykúpili by sa všetky sklady, mnohí by to mohli pokladať za ovládač na televíziu a zvieratá by strašne trpeli. Nechcem, aby to šlo týmto smerom. Som veľmi opatrný v technikách a metódach, ktoré ukazujeme. Vyberám len také, ktoré nemôžu ublížiť a s veľkou pravdepodobnosťou pomôžu. Bude tam dostatočný priestor na to, aby sme ľuďom ukázali, ale hlavne vysvetlili, že každý neposlušný pes sa dá správnym prístupom zmeniť.
Ktorý z príbehov vo vás zanechal najväčší dojem?
Reálne sme asi najviac pomohli bulteriérke Nise a jej majiteľke Nikole. Z kynologického pohľadu to bol najväčší úspech. Dodnes som s nimi v kontakte a darí sa im. Ich príbeh si diváci budú môcť pozrieť vo štvrtej epizóde.
Aký psičkár je podľa vás kolega Juraj Bača?
S Jurajom sa poznáme dlhé roky. Bývali sme spolužiaci na strednej škole. Pochádza z lokality, kde mali ľudia odjakživa pozitívny vzťah k zvieratám. Som presvedčený, že svoje psíky tak veľmi miluje a tak veľmi pre ne chce to najlepšie, až je to niekedy príliš.
Jedného z nich volám Klobáska, pretože keď som ho naposledy videl, bol veľmi tučný. Zároveň je Ďuro veľmi učenlivý, múdry a vzdelaný chalan. Vyštudoval veľmi náročné gymnázium a dve vysoké školy. Ukázal som mu zopár trikov, ktoré okamžite fungovali, a on sa nimi odvtedy riadi.
JURAJ FERKO
Nekompromisne naprávajúci vzťahy majiteľov a psov.
Má dlhoročné skúsenosti nielen v kynológii, ale aj v práci v médiách. Jeho úlohou je odstrániť príčiny „zlého“ správania sa psa, tie rýchlonapraviteľné, ale aj tie hlbšie, podprahové.
Vlastní troch portugalských vodných psov a spolu s manželkou majú chovnú stanicu. Trénoval aj špeciálnych terapeutických psov a vykonával kanisterapiu. Publikuje v oblasti kynológie a kanisterapie v odborných a záujmových periodikách. Organizuje vedecké konferencie o kanisterapii. Zameriava sa na riešenie problémového správania sa psov.
S trénovaním psov začal ako desaťročný. V roku 2008 založil vlastnú výcvikovú školu Doggie v Bratislave a rozšíril ju do Pezinka aj Nitry.
Hlavnou filozofiou jeho výcvikovej školy je trénovanie psov bez nátlaku a stresu, keď výcvik funguje a pes sa naň teší. Metodické postupy výcvikovej školy sa najviac odvíjajú od pozitívneho podmieňovania podľa DogCoaching-Academy z Rakúska, inšpirujú ich aj kynologička Dr. Sophia Yinová (USA), ktorá sa zaoberá bezstresovým vedením psa, a RNDr. František Šusta (CZ), ktorý pôsobí ako tréner zvierat v pražskej zoo.