Jive Maász: Priniesli mi staré knižky a boli medzi nimi rarity
Odkedy existujú matriky z tejto oblasti, nechýba v nich meno jeho predkov. Vyštudovaný matematik a otec piatich detí Ján Jive Maász je hrdým čunovským rodákom. Muž, ktorého často cituje miestny farár, o ktorého poznatky z histórie sa opiera aj starostka. Ak sa naňho v Čunove opýtate, každý vám povie – to je náš Jive, ktorý má doma múzeum.
„Nie je to múzeum, ale etnologická zbierka, čo mi napĺňa pivničné priestory do prasknutia,“ upresňuje predseda Chorvátskeho kultúrneho spolku Čunovo Ján Maász. Pričom všetky exponáty sú z Čunova.
Ste hrdý na to, že ste napísali perfektnú publikáciu Čunovo – naša obec…
Hrdý asi nie som, ale som rád, že tá najdôležitejšia časť toho, čomu sa venujem, bola publikovaná a každý, kto má záujem, si môže knihu prelistovať, pozrieť staré fotografie, prespievať staré piesne, alebo si môže prečítať niečo o miestnych zvykoch. Život beží, časy sa menia a veľmi ľahko sa zabudne na to, čo bolo napríklad pred päťdesiatimi alebo sto rokmi. Ľudia nemajú čas venovaťsa vlastnej minulosti. Treba si uvedomiť, že ako chorvátske etnikum žili Čunovčania v multietnickom prostredí obkolesení nemeckým, maďarským a slovenským etnikom. Každé malo svoje jedinečné črty, ktorými sa odlišovalo od tých druhých. V takom prostredí dochádzalo často aj k vzájomnému obohacovaniu sa, ale tomu sa môžeme venovať niekedy v budúcnosti.
Čo je najzaujímavejšie v publikácii Čunovo – naša obec…
Cela kniha je určite zaujímavá, lebo obsahuje popis čunovského chotára, chotárne názvy, obsahuje výpis a krátku analýzu chorvátskych mien vyskytujúcich sa v Čunove, popis zvykov napr. pri svadbe, hodoch a podobne, ďalej tam nájdete chorvátske piesne, z ktorých sú mnohé jedinečné. Zaujímavý je aj prehľad dejinných udalostí, cirkevných aj svetských. Pre mňa osobne boli najzaujímavejšie dve veci. Prvou je, že som v maďarských archívoch našiel mapy, ktoré dokazujú, že polovicu obce odplavil Dunaj pri povodni v roku 1787. Odvtedy sa obec začala budovať v tom tvare, ako ju poznáme teraz. Druhou zaujímavosťou sú výsledky archeologických vykopávok uskutočnených v rokoch 1885-1891, v ktorých by sa, podľa môjho názoru, malo pokračovať.
Prečo ste sa teda práve vy, ako pragmatický človek, začali tomu venovať?
Tým, že Čunovo bolo pričlenené k Bratislave, dochádza v posledných rokoch k masívnemu územnému rozvoju, pomer starých Čunovčanov k novým sa stále zmenšuje a koniec-koncov aj starí Čunovčania sa strácajú. To je dôvod, prečo sa tejto téme intenzívne venujem. Pýtate sa na začiatok? Bolo to už dávnejšie, ešte za socializmu, ešte ako študent som sa rozhodol, že pozbieram staré chorvátske piesne. Koncom sedemdesiatych rokov som si kúpil prenosný magnetofón a starí ľudia mi spievali. Magnetofón sa, žiaľ, pokazil a ja som si už len zapisoval piesne do nôt a hľadal k nim texty. To bol začiatok. V tom čase sa na zábavách často spievalo, a preto som na kolene vyrobil prvý čunovský spevník, ktorý som približne 50-krát rozmnožil, dokonca sa ešte sem-tam nájde.
Čo potom nasledovalo?
Pred niekoľkými rokmi som si uvedomil, že by bolo zaujímave vedieť, čo si Čunovčania najviac vážia, a čo sa už generácie ukrýva v starých skriniach. Odpoveď je jednoznačná. Boli to staré modlitebné knižky a niekedy aj súčasti odevu, ktoré si ľudia odkladali po svojich rodičoch, starých rodičoch a mnohokrát aj po prarodičoch. A to je práve to, čo storočia odovzdávala jedna generácia druhej až po súčasnosť. V mojej zbierke sa nachádza väčšina tlačených chorvátskych kníh, ktoré boli vytlačené pre chorvátske etnikum (často označované ako Gradišćanski Hrvati) na území dnešného Maďarska, Rakúska a Slovenska. Okrem písomností mám vo svojej zbierke aj rôzne predmety, ktoré používali miestni remeselníci. Je to napríklad murárske náradie, náradie korytára, pokrývača, stolára, tesára, košikára a podobne.
Čo si z dnešného pohľadu vážite najviac?
Najväčšiu historickú hodnotu majú písomnosti, už spomenuté modlitebné knižky, apokryfy, zápisy svadobných piesní, písomná korešpodencia a podobne. Keďže sme veľmi malá menšina, intenzívne spolupracujeme s Chorvátmi v Rakúsku a v Maďarsku, s ktorými máme spoločnú politickú minulosť. Za Rakúska-Uhorska bolo Čunovo súčasťou Mošonskej župy (Čunovo bolo pričlenené do Československa spolu s Rusovcami a Jarovcami 15.10.1947). Napríklad, práve teraz sa pripravuje výstava o 1. svetovej vojne, ktorú zastrešuje múzeum v Mosonmagyaróvari a Čunovo bude na výstave zastúpené tiež jednou nástenkou. To, čo sa mi podarilo zozbierať, patrí k najväčším zbierkam písomností tohto druhu. Mám asi stovku knižiek a jedinečné apokryfné modlitby, zápisy, korešpodenciu atď. Okrem chorvátskych knižiek sa uchovali knihy aj v nemeckom jazyku, tiež väčšinou s náboženskou tematikou. Napríklad, prvá viedenská kuchárska kniha z roku 1879, v ktorej je 1 960 receptov, alebo zákonník pre korunnú zem Uhorska z roku 1850, ktorý je dvojjazyčný v nemčine a starej češtine (teda nie v maďarskom jazyku). Napriek tomu, že Čunovo bolo v Uhorsku, nenašiel som ani jednu knihu staršieho dáta v maďarskom jazyku, čo len potvrdzuje určitú samostatnosť a svojráznosť obyvateľov Čunova.
A chorvátska kuchárska kniha?
Tú ešte musím spracovať. Nejaké recepty mám, ale to nestačí. Ľutujem, že keď ešte žila moja babka, nezapísal som si jej recepty, lebo boli špecifické. Z rozličných bylín, ktoré vtedy rástli na hrádzi a teraz už nie sú, pripravovali gazdinky rozmanité omáčky, alebo ich dávali do posúchov, ktoré tak získali výbornú chuť.
Prečo nechcete byť starostom Čunova?
Lebo by som sa tu asi rozvadil so všetkými. Radšej sa venujem zbierkovej činnosti a všetkému, čo súvisí s minulosťou Čunova.
Chystáte aj ďalšiu knižku?
Istotne to bude pokračovanie z chorvátskeho prostredia. Navyše, dlho sa zaoberám otázkou, odkiaľ a a prečo sem Chorváti prišli.