Radosť evanjelia
Týmito slovami začína pápež František apoštolskú exhortáciu o ohlasovaní posolstva Ježiša Krista v dnešnom svete. Pápež vo svetle evanjelia veľmi aktuálne približuje Ježišove učenie do nášho reálneho života. Vyberám niekoľko myšlienok z tohto dokumentu, ktoré sa možno stanú podnetom k tomu, že sa začítame aj do celého diela, ktoré vyšlo v Spolku sv. Vojtecha pod názvom Evangelii gaudium.
„Veľkým nebezpečenstvom v dnešnom svete, poznačenom rôznorodosťou a vtieravou ponukou konzumu, je sebecký smútok, ktorý vyviera z pohodlného a skúpeho srdca, z horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí, z izolovaného svedomia. Keď sa vnútorný život uzavrie do vlastných záujmov, nezostane v ňom miesta pre druhých, chudobní tam už nemajú priestor, Boží hlas nepočuť, ustane sladká radosť z jeho lásky, vyhasne entuziazmus pre konanie dobra.“ „Dobro má vždy tendenciu šíriť sa. Každá autentická skúsenosť pravdy a krásy chce rásť a každý človek, ktorý prežíva hlboké oslobodenie, získava väčšiu citlivosť pre potreby druhých. Keď sa dobro šíri, zapúšťa korene a rozvíja sa. Práve preto ten, kto túži žiť dôstojne a plnohodnotne, nemá inú možnosť, než všímať si druhých a snažiť sa o ich dobro. Nemalo by nás prekvapiť to, čo hovorí sv. Pavol: „Lebo nás ženie Kristova láska“ / 2 Kor 5,14/; „ Beda mi, keby som evanjelium nehlásal!“ /1 Kor 9,16/ „Niekedy máme zatvrdnuté srdce i myseľ, zabúdame, zabávame sa a prichádzame priam do extázy vďaka veľkým možnostiam konzumu a zábavy, ktoré táto spoločnosť ponúka. Takto sa vytvára istý druh odcudzenia, ktorý nás všetkých poznačuje, pretože odcudzená je spoločnosť, ktorá vo svojich formách spoločenského usporiadania, výroby a spotreby sťažuje realizáciu tohto daru a budovanie medziľudskej solidarity.“ „Nemôžeme sa viac spoliehať len na slepú moc a neviditeľnú ruku trhu. Rast v rovnosti si vyžaduje čosi viac než len ekonomický rast, aj keď ho predpokladá; vyžaduje si rozhodnutia, programy, mechanizmy a procesy špecificky zamerané na lepšie rozdelenie zdrojov, na vytvorenie pracovných príležitostí, na integrálnu pomoc chudobným, ktorá mieri vyššie než len sociálna pomoc. V žiadnom prípade sa tu nestaviam za nezodpovedný populizmus, ale ekonomika sa už nemôže spoliehať na také „ozdravenia“ , ktoré sú len novým jedom, ako keď sa napríklad tvrdí, že zredukovaním pracovného trhu stúpne výnosnosť – pretože takto len vytvárame ďalších vylúčených.“
„Prosím Boha, aby rástol počet politikov schopných vstupovať do autentického dialógu, ktorý dokáže účinne ozdraviť hlboké korene, nielen vonkajšiu podobu rozličných druhov zla v našom svete!“ „Konflikt nemožno ignorovať alebo zastierať. Treba ho prijať. Ale ak v ňom zostaneme uväznení, stratíme perspektívu, naše horizonty sa ohraničia a samotná realita zostane rozdrobená. Ak sa zastavíme v okolnostiach konfliktu, stratíme zmysel hlbokej jednoty celej skutočnosti. Niektorí sa na konflikt len pozrú a idú ďalej, akoby sa nič nestalo, umyjú si ruky, aby mohli pokračovať vo vlastnom živote. Iní do konfliktu vstúpia takým spôsobom, že sa stanú jeho väzňami, stratia horizont a svoj vlastný zmätok i nespokojnosť projektujú voči inštitúciám, čím znemožňujú jednotu. Existuje však ešte tretí spôsob, ktorý je na riešenie konfliktov najvhodnejší. Jeho obsahom je konflikt prijať a strpieť. Vyriešiť ho a premeniť na ohnivko spájajúce s novým procesom. „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj.“ /Mt 5,9/. Takýmto spôsobom je možné budovať spoločenstvo v rozdielnosti, toto spoločenstvo však dokážu vytvoriť len vznešené osoby, ktoré majú odvahu ísť za hranice konfliktnej povrchnosti a dokážu vnímať druhých v ich najhlbšej dôstojnosti. Práve preto je potrebné stanoviť princíp, ktorý je nevyhnutný na budovanie spoločenskej náklonnosti: jednota prevyšuje konflikt. Solidarita chápaná vo svojom najhlbšom a najnáročnejšom zmysle sa tak stáva štýlom budovania dejín, životným priestorom, v ktorom konflikty, napätia a protiklady ústia do mnohotvárnej jednoty vytvárajúcej nový život. Neznamená to mieriť na synkretizmus ani na vzájomné absorbovanie, ale na riešenie na vyššej úrovni, kde zostane zachovaný vzácny potenciál protichodných polarít.“
„Dobrá zvesť je radosťou Otca, ktorý nechce, aby sa stratil čo len jediný z jeho maličkých. V tomto duchu vyviera aj radosť Dobrého pastiera, ktorý nachádza stratenú ovcu a privádza ju späť do svojho košiara. Evanjelium je kvasom, ktorý preniká celým cestom, mestom, ktoré žiari na návrší a osvecuje všetky národy. Evanjelium obsahuje kritérium celku, ktoré je mu vlastné: neprestáva byť dobrou zvesťou, kým nie je ohlásené všetkým, kým nezúrodní a nezahojí všetky dimenzie človeka a kým všetkých ľudí nespojí na hostine kráľovstva. Všetko je viac než jedna časť.“ „Treba vždy kultivovať vnútorný priestor, ktorý poskytne kresťanský zmysel všetkým úlohám a aktivitám. Bez dlhších chvíľ adorácie, modlitbového stretnutia so Slovom a úprimného dialógu s Pánom naše úlohy ľahko stratia svoj význam, zoslabneme pod vplyvom únavy alebo ťažkostí a náš zápal vyhasne. Cirkev sa nezaobíde bez pľúc modlitby.“.