MUDR. Rudolf Stába po tridsiatich rokoch vymenil svoje víkendové bývanie. V Číčove mal síce priateľov aj dobrých známych, práve tam zorganizoval svoje prvé výstavy „obrazov na plote.“ V ostatných piatich rokoch mu však prirástlo k srdcu blízke Dunakiliti. Prečo?
„To je ale zákerná otázka,“ smeje sa doktor so srdcom umelca. „Všetko v živote je náhoda, aj fakt, že sme si s manželkou Dankou nechali postaviť drevený domček práve tu, neďaleko dunajskej hrádze, ale aj neďaleko Bratislavy.“ A kde sa nabrala vo vojenskom lekárovi láska k maľovaniu? Rodák z Košíc vysvetľuje: „Môj prvý kontakt s umením pochádza z detstva. V Košiciach sme mali spoločný plot so sochárom Ľudovítom Löfflerom. To ma dosť ovplyvnilo. Maľovaniu som sa však nevenoval, lebo som študoval v Čechách, pracoval v Bratislave a na umenie nebol čas.“
Spoločný menovateľ
Čo má spoločné medicína s umením? „Aj medicína je umenie,“ hovorí skúsený lekár, ktorý je dnes „suchým posudkovým odborníkom,“ a fantáziu preto viac používa pri maľovaní. Výtvarník Ján Feranec najviac pritiahol doktora Stábu k maľovaniu. Učil ho kompozíciu obrazu a farieb, stále ho aj v súčasnosti veľa cvičí a „cepuje“. Od prvej návštevy v ateliéri tohto umelca sa obaja muži veľmi spriatelili. Dr. Stába začal navštevovať Feranca v jeho ateliéri a postupne sa sám na chalupe, dole v Číčove, začal púšťať do maľovania.
Bavlnky, plátenko, piesok
Abstraktné obrazy dr. Stábu sú zvláštne. Pri ich tvorbe používa tento umelec bavlnky, plátenko a piesok. Autor rád experimentuje. „Toto zelené je uniforma vojenského lekára,“ ukazuje na fantastické dielo, pričom Chagal a Kandinski sa iba mihnú okolo. Mačičky s menami slávnych maliarov často robia v Dunakiliti lekárovi spoločnosť.
„Obraz je o skutočnom, nie naaranžovanom svete,“ pokračuje v rozoberaní svojho diela náš hostiteľ. „Používam vlastný tieňovací program na vyjadrenie vlastností povrchu. Ide o kolekciu jednoduchých aj periodických tvarov, ale s vôňou, farbou a svetlom. Obrazy tvorím v súlade s vnútorným prežívaním. Objekt najprv scelím, ale súčasne aj fragmentizujem, spätne dávam dokopy a dopĺňam pieskom aj špagátikmi.“
Dunajský piesok doktora Stábu je plný fantázie. Jeho nánosy pochádzajú až z alpských krajín a to mu dodáva špeciálne čaro. Lekár so štetcom generuje špeciálne bavlnky imitujúce čiary, ktoré opakovanie zjemňuje práve dunajský piesok. Kompozíciu farby obrazu sa učí u Janka Feranca, no mnohé rady mu poskytli aj umelci Teodor Buzu, Ladislav Hodný či Zoltán Enzoe Nagy. Janko Feranec organizuje výtvarné sympóziá v Terchovej, na ktorých Rudo Stába nikdy nechýba. Autor sa usiluje stále zlepšovať, dosiahnuť výraznejší účinok obrazu nefarbami. Hovorí, že obraz musí človeka zastaviť, donútiť ho pátrať po motíve autora.
Obraz za tri mesiace
Koľko mu trvá, kým zhotoví nové umelecké dielo? „Tri mesiace. Preto, lebo obrazy musia vyschnúť, aby sa všetky vrstvy vysušili,“ priznáva umelec – lekár, ktorý sa zamiloval do roviny okolo Dunaja, do dunajských ramien a romantiky lužných lesov.
A ako sa v Dunakiliti páči jeho manželke? Dana Stábová je tu tiež veľmi spokojná. „Páči sa mi, že je tu takmer stále pekne teplo. Máme aj dobrých susedov, so všetkými sa dohovoríme,“ priznáva Bratislavčanka, ktorá nemala obavy z toho, že víkendový domček bude rodina vlastniť za hranicami. „Jedni susedia pochádzajú dokonca z Rumunska zo Satumare, viacerí sú však Bratislavčania. Žijú tu milí Maďari, s ktorými sa dohovoríme po nemecky, po anglicky či lámanou maďarčinou.“
Recepty aj vitráže
So susedmi si vymieňajú recepty. Napríklad, rumunský sused Rudi ich naučil variť špeciálnu šunku v plátne a pripravovať zaujímavú baklažánovú nátierku. Slovenský Rudo zasa mnohých vie prekvapiť veľmi chutným gulášom. A ďalší susedia sa radi prezentujú pečenými rybami, ktoré predtým nachytali v neďalekom dunajskom ramene.
Manželom Stábovcom ich bio dom v Dunakiliti postavili miestni remeselníci približne za rok. Zaujímavé vitráže zdobia vchodové dvere aj okná, ale aj kredenc. Všetky sú dielom Milana Šubína. Dômyselne zhotovil svojimi priateľom, ale aj ostatným susedom na ulici, domové čísla tak, aby boli štýlovo jednotné.
Bez jazykovej bariéry
„Naozaj tu nemáte problém s dorozumievaním sa?“ pýtame sa neveriacky. „Žiadny, až na faktúry. Tým totiž často nerozumejú ani Maďari žijúci na Slovensku.“ Preto ich Stábovci platia okamžite, aby nemuseli riešiť pokutu z omeškania a následné problémy. Umelecká búda Ruda Stábu sa však nachádza najmä v záhradnom domčeku. Tu vonia terpentín, sušia sa štetce, sem chodieva lekára – umelca kopať múza. Lekári bývajú zriedka výtvarníkmi. Ak sa vo voľnom čase venujú umeniu, potom ide skôr o hru na nejaký hudobný nástroj či spev.
Rudolf Stába pri maľovaní relaxuje, no súčasne ho veľké sústredenie, obrovská koncentrácia na samotnú tému, veľmi unaví. „Po maľovaní sa často cítim celkom vyžmýkaný,“ hovorí pán doktor, ktorý stále študuje výtvarné umenie aj po teoretickej stránke, spája obrazy s poéziou a veršami. Napísal už asi sto básní, no ešte sa ich neodvážil nikomu ukázať. Momentálne má poruke dielo Paula Clee z roku 1914 s názvom Čiary, pri ktorom tiež nechýbajú jedinečné básničky. Podľa istej maličkej Cleeho kresby namaľoval monumentálny obraz. Každý maliar má svoje tajomstvá. Rudo Stába nie je v tomto výnimkou. Hoci ho oslovili významní obchodníci s obrazmi, zatiaľ svoje diela nepredáva. „Milujem výtvarné umenie. No žiť by som z neho nechcel.“