Vodáci sú na európskej veľrieke doma už vyše poldruha storočia
Turisti, plávajúci na palubách luxusných výletných lodi od Nemecka po Budapešť a daktorí až k Čiernemu moru, sa vyjadrujú pochvalne. Nie každé veľké mesto vyzerá z mohutného toku európskej veľrieky tak pekne ako Bratislava. Domáci i návštevníci mesta sa však kochajú opačne – z oboch brehov na vodu. Na brehy sa chodí na rande, na prechádzku s ratolesťami, na bicykloch, korčuliach, ale aj s paličkou. Osobitný ráz dalo dunajskému nábrežiu nákupné a spoločenské centrum Eurovea z množstvom rozličných elegantných kaviarničiek a reštaurácií, s promenádou, korzom i trávnikmi na polihovanie a relax s výhľadom na Dunaj.
Deti na brehu vzrušuje pohľad na veľké osobné či nákladné lode, starších neraz prekvapí pohľad na veslárov na frekventovanej vodnej diaľnici. Je ich určite menej, než kedysi, ale čoraz rušnejšia lodná premávka ich predsa len nevyhnala z vody. Veslovanie je jedným z najstarších športov na Slovensku a Dunaj dal pre tento šport Prešpurákom i Bratislavčanom ideálny priestor.
Zakladateľom tohto druhu športovania na Dunaji v Bratislave bol gróf István Szechényi. V prvej polovici devätnásteho storočia práve on inicioval na petržalskej strane rieky vybudovanie prvej lodenice. Samozrejme, že sa neuchovala. Jeho nasledovníkmi boli mladí maďarskí a nemeckí nadšenci mužnej zábavy a utužovania tela z radov bratislavskej šľachty a študentov práva. Podľa vzoru Pešť-budínskeho veslárskeho spolku si založili v roku 1862 Bratislavský veslársky spolok (Pozsonyi Hajos Egylet), ktorý sa pokladá za prvý moderný športový klub na dnešnom území Slovenska. Do histórie veslárskeho života v celom Uhorsku sa tento klub zapísal tým, že v roku 1863 usporiadal vôbec prvé veslárske preteky. Štartovalo sa pod Devínskym hradom a veslovalo sa dolu Dunajom. Najprv si vybudovali pri vtedajšom prístave provizórny hausbót, potom sa však rozhodli pre dôstojný objekt v pokojnejšom prostredí v Petržalke.
Nábrežie skrášlili vodácke objekty
Dnešní bratislavskí dôchodcovia sa určite ešte pamätajú na sčasti alpskú a sčasti neogotickú romantickú budovu v podobe milého zámočku s vysokou štíhlou strechou. Bratislavský veslársky spolok ho postavil v rokoch 1895-1896 ako klub s lodenicou, spoločenskou miestnosťou, šatňami, kúpeľňou, sprchami, kúrením a dokonca aj telefónom. Obďaleč mali aj svoju vlastnú pláž, záhradku a potom si pristavili aj tenisové kurty. V roku 1938 činnosť klubu prerušila druhá svetová vojna, lebo Dunaj sa stal hranicou a Petržalku aj s objektom spolku zabrala Nemecká ríša.
Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov však musela táto pekná výrazná stavba na pravom brehu Dunaja ustúpiť stavbe Mostu Slovenského národného povstania. Pretože šlo o pamiatkový objekt, všetky jeho prvky zdokumentovali, očíslovali a potom opatrne rozobrali a odviezli na uskladnenie do priestorov roľníckeho družstva v Rusovciach. Ako to je na Slovensku dobrým zvykom, čo nie je pod zámkou, dostane nohy a tak jednotlivé kusy sa rozkradli.
Po vzniku Československej republiky sa k vodným športom prihlásili slovenskí skauti. V roku 1924 založili bratislavskí študenti oddiel vodných skautov, ktorý vošiel do histórie ako Dunajčík. Bratislavský veslársky spolok v Petržalke bol v roku 1931 zasa inspiráciou na založenie Slovenského veslárskeho klubu a obďaleč aj Nemeckého veslárskeho spolku Donau. Tieto športové organizácie usporadúvali v medzivojnovom období množstvo rozličných vodáckych podujatí, aj s medzinárodnou účasťou. Ich klubové objekty dali architektonickej tvári Bratislavy svoj vklad. Elegantná budova slovenského klubu vo funkcionalistickom duchu, ktorá pribudla k existujúcej budove Maďarského klubu, je avantgardným dielom špičkového slovenského architekta Emila Belluša. Ten sám bol sám vášnivým veslárom. Vedľa je žiaľ nedostavaný objekt plánovaného fitnesu, ktorý mal patriť do areálu klubu. Budovu Nemeckého veslárskeho spolku zasa projektoval bratislavský architekt Josef Konrad a stavba patrí nielen k jeho špičkovým dielam, ale aj k špičkovým dielam európskej architektonickej moderny a bola vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku. Nešťastím je, že je už roky opustená, nemá nijaké interiérové vybavenie a potrebovala by rozsiahlu rekonštrukciu. V súčasnosti je na predaj.
Karloveské rameno
Vodácke magnety boli a sú aj na ľavej strane Dunaja. V roku 1880 majiteľ miestnych nehnuteľností taliansky gróf Grazioso Enea Lanfranconi daroval Sokolu, národnému vlasteneckému hnutiu pre udržiavanie a zveľaďovanie zdravia, telesnej zdatnosti a vôľovomorálnych hodnôt romantické šesťkilometrové územie Karloveskej zátoky na Dunaji. Želal si, aby zelená na rozličné druhy rýb bohatá zátoka s množstvom rozličných stromov a rastlín, rôznymi ostrovčekmi a meandrami patrila vodným športom. Vybudovali tam známu lodenicu a na vodách zátoky vyrastali aj trojnásobní olympijskí víťazi bratia Peter a Pavol Hochschornerovci, trénovávala tam aj majsterka sveta vo vodnom slalome Jana Dukátová. Územím s rôznymi stupňami ochrany vedie cyklotrasa. Do vlaňajška tam stál aj romantický pohostinný hostel Paddler, ktorý usporadúval aj vodácke kurzy pre verejnosť. Návštevu v ňom odporúčal turistom aj svetový portál TripAdvisor. Na mieste hostela a jeho okolí sa má realizovať rozsiahly projekt Lafranconi-Karloveské rameno pre šport, rekreáciu a voľný čas s dostavbou oddychovo-rekreačného zariadenia, ktorý vyvolal veľa otázok a pripomienok miestnych obyvateľov.
Legendárne kúpalisko Lido
V roku 1928, na petržalskom brehu na miestach, kde ústi most Apollo, vzniklo prvé bratislavské verejné kúpalisko Lido. Spočiatku zo bola iba upravená štrková pláž a niekoľko pontónov. Vtedy boli vody Dunaja ešte podstatne čistejšie a tok pomalší, nuž na pretekajúcej vode mohol byť v kovovej obrube „bazén“. Kúpalisko sa tešilo veľkej obľube, nuž v roku 1934 dostali Bratislavčania zmodernizované a rozšírené Lido, na ktorom boli postavené dva betónové bazény s tribúnami na opaľovanie, kabínky na prezliekanie, mostíky na skákanie, stánky s občerstvením. Potom, čo Nemecko anektovalo Petržalku, Bratislava o Lido samozrejme prišla a ku koncu vojny ho poškodilo americké bombardovanie. Kvôli strate legendárneho Lida mesto postavili kúpalisko Tehelné pole a v podhradí, v kameňolome za ústím tunela pri Dunaji sa pokúšalo v roku 1941 postaviť ďalšie kúpalisko. Voda mala pritekať z kameňolomu a zohrievať dokonca progresívne slnečnou energiou. Stavba bola však v zložitých geologických podmienkach a mala mnohé aj technické problémy. Voda intenzívne presakovala, takže kúpalisko nikdy nefungovalo. O riešenie sa pokúšalo mesto ešte aj v roku 1968, ale neúspešne. Istý čas slúžilo ako experimentálna divadelná či hudobná scéna, ale ani tento projekt sa nevydaril a areál zarastal burinou. V osemdesiatych rokoch zaniklo aj Lido.
Časy sa zmenili
Každoročne hlavným mestom prechádza mimoriadne podujatie TID – Tour International Danubien, vodácky putovný tábor. Začal skromne v roku 1956, plavbou z Bratislavy dolu prúdom do Maďarska. V súčasnosti už vodáci z mnohých krajín, aj tých, ktoré neležia na brehu Dunaja, vyplávajú z nemeckého Ingolstadtu cez Rakúsko, Slovensko a ďalšie podunajské štáty až do Rumunska, tam, kde rieka Dunaja ústí do Čierneho mora. Tábor trvá tri mesiace a cesta meria úctyhodných 2 515,5 kilometra. Samozrejme celý úsek absolvujú ju iba niektorí – tí najzdatnejší. Ďalší účastníci sa môžu kdekoľvek pripojiť a plavbu aj na vybranom úseku ukončiť.
Vodáci plávajú aj popri mieste, kde kedysi ľudí tešilo Lido. Jeho prípadná rekonštrukcia neprichádza do úvahy, lebo by už nevyhovovala nárokom kúpajúcich a zrejme ani hygienikom či bezpečnostným normám. Ľudia dávajú prednosť iným novým a moderným kúpaliskám, dokonca aj v rakúskom pohraničí, krytým plavárňam, alebo chodia do akvaparkov s termálnou vodou, množstvom bazénov a atrakcií. Nik sa nehlási ani k objektu Nemeckého veslárskeho klubu, nad Karloveským ramenom sú otázniky.
Ostatné desaťročia však vodákom, turistom a zvedavcom priniesli inú alternatívu: brehy Vodného diela Gabčíkovo.
JJB