Od roku 1953 býval na ulici 29. augusta, v byte, ktorého okná hľadeli na Ondrejský cintorín. Potom sa presťahoval na Grösslingovu, do tmavšieho bytu. Legendárny rocker, basgitarista a spevák Fedor Frešo sa po celý život zdal byť typickým mestským človekom. V posledných rokoch sa z neho stal spokojný Rusovčan.
Prečo ste sa kedysi s manželkou Babuľkou rozhodli zmeniť život a zo srdca Bratislavy sa presťahovať práve do Rusoviec?
– Chcel som sa odpratať z mesta, lebo mi všetko začalo ísť na nervy. Túžil som sa upokojiť, vyjsť z chaosu a hluku. Mať podobné bývanie, ako sme mali, možno o trochu väčšie, len s jednou podmienkou: aby výhľad z obývačky nebol do úzkeho a tmavého dvora a aby okno i dvere z obývačky viedli do zelene. Vysníval som si aj kúsok záhrady a postupne sa môj sen začal napĺňať pragmatickým, nerozprávkovým spôsobom.
Bolo vám jedno, či budete žiť v Rusovciach, vo Vojke alebo na Záhorí?
– Na Záhorí som vlastnil chalupu, a preto som mal s touto lokalitou skúsenosti. V týchto končinách som sa už cítil napoly doma. Zasadla rodinná rada a dohodli sme sa, že budeme hľadať možnosti, ktoré by pripadali do úvahy. Rozhodli sme sa nekúpiť starší dom po niekom, pretože by sme ho aj tak museli upravovať podľa svojho. Nakoniec prišla Babulečka s tým, že má kamarátku, ktorá má dom v Rusovciach, kde sa predávajú pozemky, a kde sa stavia. Vďaka nej sme si všetko obzreli a zorganizovali. Eva Kováčová je dodnes naša rusovská susedka.
Čo bolo ďalej?
– Predali sme byt na Grösslingovej a kúpili sme rusovský pozemok. Pamätám sa, že sme ho prišli kúpiť a vo firme, ktorá ho predávala, nám ukázali veľký papier, v ktorom boli napichané špendlíky s farebnými hlavičkami. Označovali, v akom stave sú jednotlivé pozemky. Tento je predaný, tamten rezervovaný a ten zase voľný. Zapichli sme špendlík do voľného pozemku a bolo vybavené.
Postavili vám dom na kľúč?
– Čiastočne. Ako praktický človek som si povedal, že plno vecí si urobím sám vlastnými možnosťami. Na tričko som si vzal všetky finálne práce.
Koľko rokov tu už bývate?
– Štrnásť. Za ten čas sa jedno nezmenilo: Rusovce sa stále delia akoby na dve obce. Jednou sú staré Rusovce, teda dedina ako taká, a druhou nové Rusovce, ktoré sa stále rozširujú. Starí a noví Rusovčania sú dve komunity, ktoré sa niekedy neveľmi ráčia. Priznávam, bez veľkej námahy sa mi podarilo prepracovať sa do priazne starých Rusovčanov.
Ako sa vám to podarilo?
– Na základe výskytu v spoločenských priestoroch, ktorým sa hovorí krčma.
Istého času ste vraj v krčme varili aj guláš…
– Chodil som do Rusovského dvora, kde som postupne spoznal veľa prevažne starých Rusovčanov. Majiteľom krčmy bol, dnes už nebohý, Marián Šiška. Skamarátili sme sa a raz ma požiadal, aby som pri akejsi príležitosti navaril za kotol gulášu. Marián v istom období kandidoval na starostu Rusoviec. Práve jemu sme s Traditionalom hrali na kortešačkách. Niežeby to od nás z Laténskej bolo blízko. Sú to zo dva kilometre, ale obľúbil som si miestne pivo. Už roky je môj nápoj číslo jeden čapovaný Budvar.
Vždy ste boli povestný skvelým varením, rakúsko-uhorskou kuchyňou. Už vás baví aj záhradka?
– Babulečka mala vždy, ako väčšina žien, zmysel pre kvetinky, ale aj ja som v jednom momente začal rozmýšľať, či nechcem niečo pestovať. Povedal som susede: „Chcel by som si založiť hriadku.“ Ona nato: „Tak si ju sprav.“ Nejako som si ju vytvoril a začal som pestovať paradajky, papriky, kaleráb, uhorky a iné. Mám viacero ovocných stromov a medzičasom už aj skleník. Ale neviem pestovať náročnejšie veci, ako napríklad karfiol alebo zeler. Postupne som zistil, že ma viac baví pestovať rastlinky zo semienok, ako z kúpených sadeníc. Ostatní v dome mi pri záhradníčení pomáhajú – Babuľka, dcéra Sandra, ktorá s nami žije v dome, a najnovšie aj osemročná vnučka Emma. Najväčšia radosť pre všetkých je sadenie, keď postrkáme do jamiek sadeničky. Potom je super v lete, keď zistíme, že všetko dozrieva a krásne červenejú paradajky.
Robíte z nich kečup?
– Veľké množstvo šťavy. Ešte aj teraz mám z lanskej úrody v komore zopár fliaš. Raz sa mi zasa urodilo veľké množstvo tekvíc, nevedeli sme, čo s nimi, a tak sme ich rozdávali po susedoch. Pestoval som aj cibuľu, fazuľu a iné veci.
V ostatných rokoch sa venujete aj literatúre. Pred časom vyšla knižka Rocková Bratislava, ktorú ste napísali s Tomášom Berkom…
– Bol to Tomášov projekt, do ktorého ma prizval. Rozdelili sme si kompetencie a trápili sme sa nad tým možno aj dva roky. Knižka mala úspech, lebo sa v nej našlo naozaj veľké množstvo ľudí. Nebola to však moja prvotina. Predtým som napísal memoáre s názvom Sideman, v ktorých som rozprával o mojom hudobnom živote. Paralelne so mnou písal životopis Blumentálske blues aj rovesník a bývalý hudobnícky kolega Tomáš Berka. Bol múdrejší, pretože hoci nemá takú bohatú hudobnícku minulosť ako ja, opísal v nej celý svoj život. Ja som sa, žiaľ, striktne venoval iba hudbe. Mohol som napísať knižku aj o hudbe aj o živote. Teraz si už neviem predstaviť urobiť knižku iba o mojom živote a hudbu z nej vynechať.
Ako ste na tom s muzicírovaním?
– Nikdy som ho nezavesil celkom na klinec. Stále som členom niekoľkých hudobných zoskupení, hoci je evidentne stále menej príležitostí na hranie. Momentálne som členom šiestich rôznych kapiel: ešte stále funguje historické Collegium Musicum, Prúdy s Paľom Hammelom, plánujeme obnoviť Fermatu, občas hrá aj Traditional Club s Petrom Lipom, na hudbu sixties orientovaná kapela The Badge a najnovšie Kosa z nosa.
Kosa z nosa nie sú pankáči?
– Aj ja som ich tak kedysi zaraďoval, ale tá muzika je úplne inde. Dotiahol ma medzi nich syn Viktor, ktorý v tejto kapele hrá na bicie.
Sú nejaké miesta, kde vás môžeme cez leto vidieť?
– Je to rôzne, ale nebude toho nápadne veľa. Vlani sme s The Badge hrali na augustových dňoch Rusoviec, no ešte netuším, či sa to bude opakovať. S Kosou z nosa hráme 15. júna v Banskej Bystrici no a potom sme v júli na Pohode. Ostatné je vo hviezdach.