Dietmar Eberle od roku 1984 spolupracuje v spoločnej firme s kolegom Carlom Baumschlagerom. Obaja významní rakúski architekti čerpajú z odkazu modernizmu a skôr než typický materiál je pre nich charakteristická koncepcia utvárania priestoru.
V tvorbe tejto dvojice dominujú obytné súbory, významné sú aj administratívne budovy. Ich fasáda je vždy členitá a nedovolí stavbe vytvoriť jeden monolitický blok, navzdory tomu si však budova dokáže zachovať čistotu a kompaktnosť. Citlivo pracujú s okolitým prostredím. Pre ich práce na obytných súboroch je príznačné, že vo vnútri stavieb starostlivo zvažujú rozvod sietí, ale inak sú vnútorné dispozície natoľko voľné, že je ich možné do značnej miery prispôsobiť individuálnym požiadavkám. Pozornosť venujú aj stránke energetickej náročnosti – často využívajú dvojité, variabilné fasády. O súčasnej architektúre sa zhovárame s autorom projektu Danubia Park Dietmarom Eberlem.
Kedy ste sa rozhodli byť architektom?
-Ešte ako dieťa. Veľmi skoro som si uvedomil, že sa cítim dobre, keď ľudia niečo budujú. Keď som mal sedemnásť, pohrával som sa s myšlienkou byť spisovateľom. Ako dvadsaťročný som sa musel rozhodnúť. Spisovateľ alebo architekt? Vyhrala architektúra.
Prečo?
-Pretože každý rok sa napíšu tisícky, milióny strán. Bol som drzý mladý muž a chcel som vybudovať niečo, čo ľudia môžu nielen vidieť, ale aj cítiť a zažiť.
Vyrastali ste v horskej dedine v Rakúsku. Ovplyvnilo vás to nejakým spôsobom?
-Samozrejme. Horské dediny bývali chudobné. A chudoba učila mnohému. Po prvé, ľudia sa veľmi sústredili na materiál a snažili sa ho využiť čo možno najlepšie. Po druhé, neboli na nikom závislí a zodpovedali za to, čo robia. A tá tretia vyplýva z histórie. Stovky rokov muži odchádzali pracovať do zahraničia. Odchádzali na jar a vracali sa na jeseň. Vytvárali umenie, ktoré sa nazývalo juhonemecký barok. Ženy však zostávali v dedine počas celého roka. Takže za všetko – peniaze, majetok, prevzali zodpovednosť práve ony. To platí dodnes. Ak chcete uzavrieť dohodu, nerozprávajte s mužom. Takže, ak môžem uviesť, čo som si zo svojho detstva odniesol, sú to životné múdrosti: byť precízny, cestovať po svete a veriť svojej žene.
Aká je architektúra v Európe? Môžete ju porovnať s Viedňou?
-Vývoj európskej architektúry priamo súvisí s jej históriou. Tak je to aj vo Viedni. Rakúsko má veľkú históriu. Viedeň, ale aj Európu významne ovplyvnila ekonomická situácia medzi dvoma svetovými vojnami a vývoj nového modernizmu. Po druhej svetovej vojne zažila Európa i Viedeň architektonický a stavebný boom. Ale v podstate jeho prvá vlna tu bola už v roku 1850 do roku 1910. Druhá veľká vlna prišla v rokoch 1950 až 1980. Toto obdobie bolo ovplyvnené najmä rýchlym rastom miest. Na konci 60. a 70. rokov sa spustila veľká vlna kritiky. Kritika na konci 70. rokov priniesla to, že architektúra sa začala prispôsobovať existujúcim štruktúram, existujúcej architektúre. Myslím, že Viedeň nie je príliš špecifická. Je tu však špecifický model financovania domov a to je v súčasnosti viac, ako architektúra.
Takže je to celé o peniazoch?
-Väčšinou. Ak zarobíte 1000 eur, dokážete urobiť iné veci, ako keď zarobíte 2000 eur.
Existuje nejaké mesto, ktoré sa najlepšie vyrovnalo so starou a novou architektúrou?
-Myslím si, že kategórie ako staré a nové neexistujú. Je to iba o dobrom a zlom.
Tak, čo je teda dobré?
-Ak chcete vedieť, čo je dobré, čo urobíte? Spýtate sa seba, koľko peňazí ste ochotný investovať. Ak je to dobré, zaplatíte viac. Ak to nie je dobré, nekúpite to. Som jeden z tých hlúpych architektov, ktorí si myslia, že ľudia sú príliš rozumní. Vo Viedni však ľudia rozhodujú. Architektúra predsa je pre ľudí, nie pre niekoho imaginárneho. Je o každodennom živote. A ľudia rozhodujú, aká je jej hodnota. Ja túto hodnotu beriem veľmi seriózne. Ľudia sú veľmi rozumní, robia to, čo majú radi a kupujú si to, čo sa im páči. Myslím, že väčšina ľudí je úprimných.
Kde je podľa vás v Európe najkrajšia architektúra?
-Určite v Madride a vo Florencii. Ale je to môj osobný pohľad. Nemám rád mestá v Stredomorí.
Čo si myslíte o architektúre v Bratislave a Viedni?
– Ani Viedeň, ani Bratislava v tomto momente nie sú horúcimi bodmi architektúry v Európe. Vplyvné sú iné regióny. A čo vidíte vo Viedni a Bratislave, to sú zahraničné trendy, ktorý niekto pretransformoval do lokálnych podmienok. Keď sa napríklad niekoho zo zahraničných univerzít spýtate, či by chceli ísť do Viedne, odpovedia, že áno, ale iba v tom prípade, aby videli pamiatky. Nie sú unesení z novej architektúry. Ak chcú vidieť novú architektúru, idú napríklad do Madridu. Tu vidíte prvky architektúry, ktoré sa opakujú a kopírujú. Pre mňa by mala byť architektúra vyvážená medzi lokálnymi hodnotami a medzinárodným vnemom. A je veľmi dôležité, aby projekt prinášal kvalitu do života človeka.
Môžete byť konkrétnejší?
– Musíte sa odvážiť rozumieť špecifickej kultúre vo vašom regióne a prísť na to, čo ho robí špeciálnym. A z toho dokážete usúdiť, čo je najdôležitejšie. Ak sa mám vrátiť k Bratislave, minimálne v 60. rokoch tu boli veľké snahy zo strany komunistov urobiť niečo špeciálne. Napríklad Kamzík, Slovenský rozhlas či most SNP. Aj keď kritika k nim je rozporuplná, aspoň sa architekti snažili byť originálni. Ale v súčasnosti to u vás a ani u nás vo Viedni nevidím.
Zaujala vás nejaká budova na Slovensku?
-Máte nádhernú tradíciu drevených kostolov na východe Slovenska. To je svetové dedičstvo a niečo, na čo by ste mali byť hrdí a čo sa mi veľmi páči.
Lákajú vás iba starobylé budovy?
-Nie, páčia sa mi tie zo šesťdesiatych rokov, napriek tomu, že prešli veľkou vlnou kritiky. Ale je to môj pohľad na to, čo je dobré. Ak rozprávam o pekných budovách, je to viac o funkcionalite budovy ako o ich kráse.
Keď tvoríte, inšpirujete sa nejakými inými projektmi?
-Toto nerobím. Ak pracujem na projekte, snažím sa nájsť ducha, spoznať mentalitu, cítiť atmosféru. Napríklad, prejdem sa Bratislavou, sledujem atmosféru, ľudí a následne sa snažím atmosféru pretransformovať. Myslím, že pripravovaný projekt v Danubia Parku v Bratislave je vďaka tejto mojej snahe naozaj špecifický. Do projektu sme sa snažili dostať atmosféru, ktorá je bratislavská a súčasne slovenská. Odlišnosti, ktoré sú dané kultúrou národa, by mali byť z takýchto mimoriadne náročných projektov cítiť. A z tohto projektu chcem nechať dýchať prírodu. Vašu slovenskú prírodu. Pretože tamojšia príroda je unikátna. Chcem tam zachovať tie stovky obrovských stromov. A domy by sa mali integrovať do tohto úžasného prostredia a do tejto atmosféry. O to sa snažíme v tomto projekte.
Hovoríte o prírode. Ale významnou súčasťou Čunova je aj voda.
-Áno. Máme tu dve rozdielne atmosféry. Prvým je park s mnohými stromami, pelotónom a individuálnymi budovami. Ďalším je prístav. Najkrajšie na celom projekte je nádherné spojenie aktívneho života, prírody, lesa a vody.
Spolupracujete na projekte Danubia Parku aj so slovenskými architektmi?
-V súčasnosti spolupracujem s pánom Buzinkajom, ktorý je mojím bývalým študentom. Je veľmi talentovaný. Mám ho rád ako človeka. Je veľmi múdry.
Čo to prinesie Danubia Park bežným občanom obce?
– Lepšiu kvalitu života, čo sa samozrejme odzrkadlí aj vo zvýšenej hodnote ich nehnuteľností.
A aká je spolupráca s ďalšími architektmi zo Slovenska na projekte Danubia Park?
-Dobrá. Funguje to tak, že ja niečo navrhnem a im sa moje nápady páčia a dokážu ich dotiahnuť do dokonalosti.
Na koľkých projektoch ešte pracujete v súčasnosti?
-Je to okolo 50 projektov vo Švajčiarsku, Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Taliansku, Rakúsku, Litve, Číne, Spojených štátoch.
Máte momentálne nejaký obľúbený projekt?
-Danubia Park je môj obľúbený, ale podľa môjho názoru jeho príprava trvá veľmi dlho. Všetka administratíva okolo, veď to poznáte. Ďalší projekt, ktorý mám rád, je v Číne. Mám rád obyčajných ľudí, a preto je ďalším mojím obľúbeným projektom obrovský komplex so sociálnymi bytmi v Šanghaji, z ktorého vyrastie okolo 9 000 apartmánov pre približne 27 000 – 30 0000 ľudí. Som jediným zo západných architektov, ktorý pripravuje projekty nájomných bytov v Číne. Hlavnou myšlienkou je priniesť kvalitu bývania normálnym ľuďom. A z obľúbených projektov spomeniem ešte extrémny protiklad. Pracujem na veľmi krásnej vile v Beverly Hills v Los Angeles pre jedného z najbohatších amerických producentov.
Koľko budov ste už postavili?
-Okolo 900.
Na ktorú budovu ste najviac hrdý?
-Nikdy nie som hrdý. Nikdy sa nevzdám nádeje, že ďalšia budova, ktorú postavím, bude lepšia ako predchádzajúce.
Baumschlager & Eberle je architektonická firma, ktorá získala medzinárodné uznanie vďaka niekoľkým víťazstvám v medzinárodných súťažiach: napríklad ich projekt rozšírenia viedenského letiska, návrh administratívnych budov v Ženeve a Zürichu, obytného súboru v Pekingu alebo projekt budovy na brehu Bodamského jazera. Tvar poslednej menovanej vychádza z myšlienky vtáka stojacieho vo vode na jednej nohe. Vo vnútri betónového tubusu je umiestnená kancelária vyložená svetlým drevom, obe čelné steny sú zasklené.